Zaletieť si do Izraela nie je tak jednoduché, aj keď sa nebojuje

Autor: Lukáš Pulpán | 10.9.2014 o 15:31 | Karma článku: 4,63 | Prečítané:  892x

Počuli ste už o leteckej spoločnosti El Al? Ak nie, tak vám prezradím, že je to izraelský národný letecký dopravca. Vyslúžil si veľkú dôveru medzi cestujúcimi, ktorí ho označili za celosvetovo najbezpečnejšiu aerolinku. 

Lietadlá El Al sa pokúsili uniesť celkovo 6 krát, z toho iba 1 krát úspešne. A vzhľadom k tomu, že El Al lieta už 65 rokov a má na svojom trupe namaľovanú izraelskú vlajku, sa jedná prinajmenšom o veľký úspech.

Ja osobne som mal príležitosť cestovať s ich low-costovým bratom, spoločnosťou UP, ktorá lieta z pražského letiska, na letisko Ben Gurion v Tel Avive. A prečo práve Izrael? Netradičná dovolenková destinácia a spiatočné letenky za 102 € rozhodli. Na túto cestu sa mi podarilo zlákať ešte ďalších dvoch kamarátov a išlo sa!

Píše sa koniec júna 2014, niekoľko týždňov pred začiatkom aktuálne prebiehajúcich bojov medzi Izraelom a Palestínou. Prichádzame na Letisko Václava Havla v Prahe. Pri vstupe do neverejnej časti terminálu stačilo iba predložiť cestovný pas a palubnú vstupenku, ako obvykle. Otravnú časť s čakaním na check-ine sme vynechali, pretože sme si palubné vstupenky vytlačili v pohodlí domova. A vďaka tomu každý z nás ušetril 10 $, keďže tlač palubných vstupeniek na letisku je spoplatnená. Prekvapenie ale na nás čaká pri príchode k odletovej bráne, kde sme pracovníkom leteckej spoločnosti vyzvaní k opätovnému predloženiu cestovných pasov. Tie si dôkladne prezrie a požiada nás, aby sme počkali na príchod jeho ďalších dvoch kolegov. Keďže sme neabsolvovali bezpečnostný pohovor na check-ine, musíme ho absolvovať teraz. Každý z nás dostane prideleného jedného pracovníka a rozhovor s každým z nás prebieha individuálne a na inom mieste.

Začína zdĺhavý rozhovor, v ktorom nechýbajú otázky: kto sme, kde pracujeme, odkiaľ sa navzájom poznáme, ako dlho sa poznáme, v akom sme vzťahu, prečo letíme práve do Izraela, kam sme spolu už predtým cestovali, kde budeme v Izraeli ubytovaní, ako sa budeme po krajine prepravovať, či niekoho v Izraeli poznáme, kto zariaďoval ubytovanie, kto kupoval letenky, koľko stáli letenky, kedy sme ich kupovali, či sme si balili batožinu sami, či niekto po nás niečo neposiela, či máme turistického sprievodcu (dokonca kontroloval, či je skutočne požičaný z knižnice), prečo s nami neletí kamarát, cez ktorého sme sa spoznali, z akých peňazí si financujeme svoju cestu, apod.

Po skončení tohto bezpečnostného pohovoru čakáme, než si jednotliví pracovníci medzi sebou overia, či sa naše odpovede zhodujú. Čaká nás poďakovanie za našu trpezlivosť a pokračujeme k bezpečnostnej kontrole a k nástupu do lietadla. Úprimne sa priznám, že ak by som o týchto pohovoroch nečítal už predtým na internete, určite by mi to skazilo dojem z celej cesty.

Pristávame na letisku Ben Gurion v Tel Avive. Prichádzame na pasovú kontrolu, kde je nám po ďalších otravných otázkach o účele našej cesty a miestach, ktoré plánujeme navštíviť vydané vízum. Nedostane však do pasu razítko, ale dostane malý papierik, ktorý nás oprávňuje k pobytu na izraelskom území. Vzhľadom k tomu, že bývalo izraelské razítko v pase neprekonateľným problémom pri vstupe do niektorých znepriatelených krajín, je tento systém rozumný.

Za zážitky spojené s pobytom v Izraeli ale tento nepríjemný proces určite stál. Týždeň ubehne ako voda a čaká nás let späť do Prahy. To ešte netušíme, čo nás na letisku čaká.

Na letisko v Tel Avive cestujeme autobusom. Pri vjazde do areálu letiska je autobus skontrolovaný vojakmi so samopalmi, čo nás už vôbec po skúsenostiach z nášho pobytu neprekvapuje, keďže sme ich za ten týždeň videli stovky. Už pri vchode na letisko sme z davu ľudí, ktorí pred chvíľou vystúpili z autobusu zastavení bezpečnostným pracovníkom, spolu s ďalšími dvoma Nemcami. Po zistení, že sme občania Slovenskej republiky sme bez ďalšej kontroly pustení ďalej, do terminálu letiska. Spomínaní nemeckí turisti a náš český spolucestovateľ sú ale podrobení bezpečnostnej kontrole vrátane kontroly obsahu batožiny. Jeho rozčarovanie je pochopiteľné.

Spoločne sa plynulo presúvame k samoobslužným odbavovacím (self check-in) kioskom, ktoré nás majú vykúpiť zo zdĺhavého čakania na check-ine kvôli palubnej vstupenke, ktorá má stáť už spomínaných 10 $. Všetci traja sa však dočkáme iba nič nehovoriacej chybovej hlášky o neúspešnom check-ine a o tom, že máme kontaktovať odbavovacieho agenta. Bohužiaľ z toho vyplýva, že takmer hodinové čakanie vo fronte na odbavenie nás neminie. Pocit rozčarovania prichádza už aj na nás.

Ešte predtým, než sa dostaneme k milým paniam za prepážkou, musíme absolvovať bezpečnostný pohovor s pracovníčkami El Al Airlines. Spoločne pristúpime k dvom mladým slečnám, ktoré si veľmi dôkladne prezerajú naše cestovné pasy a to stránku po stránke a hneď dva krát po sebe. Asi je to na ne príliš, tak si zavolajú svoju supervízorku. Opäť prebieha obdobná kontrola našich pasov a kontrola, či sme na pasových fotkách skutočne my. Čaká nás rozhovor veľmi podobný tomu v Prahe. Keď už si myslíme, že sa náš rozhovor blíži k úspešnému koncu, všetky tri pracovníčky spozornejú pri otázke, či sú tie tri príručné batožiny ktoré máme, jedinou batožinou, s ktorou sme cestovali. Nedokázali totižto pochopiť, ako sme mohli všetky potrebné veci na týždňový pobyt vtesnať do tak malej batožiny. Aj po vysvetlení, že sme chceli ušetriť na poplatkoch za odbavenú batožinu a nezvyšovať tak veľmi výhodnú cenu letenky, panuje na ich strane evidentná nedôvera. Naša schopnosť zbaliť si iba to najdôležitejšie je značne nedocenená a supervízorka, ktorá vedie náš rozhovor, začína byť nepríjemná a s hnevom v hlase, opakuje svoje otázky o batožine. Nakoniec ale uverí, že nie sme nebezpeční a môžeme pokračovať na check-in.

Prvým pozitívnym zážitkom v tomto celom procese sú mimoriadne milé pracovníčky, ktoré nám po vysvetlení problému so self check-in kioskom palubné vstupenky vytlačia bez poplatku. Ešte predtým ale pracovníčka zneistie, keď vidí, že mám slovenský cestovný pas, ale letím do Prahy. Pýta sa preto svojej kolegyne, či je Praha na Slovensku a tá ju uisťuje, že nie je. Moje vysvetlenie že v Prahe bývam a študujem jej našťastie postačuje.

Ďalšou vecou z ktorej máme obavy je ale váženie príručnej batožiny. Podľa podmienok na webových stránkach spoločnosti sú totižto obmedzené nielen jej rozmery, ale aj hmotnosť, a to na 8 kg. Už pri čakaní vo fronte sme si ale na obrazovkách nad prepážkami povšimli upozornenie, že na jedného cestujúceho je príručná batožina o hmotnosti maximálne 6 kg. A to ani jedna z našich troch batožín nesplňovala. Všetci ale dostaneme nálepku, že je batožina príručná a môžeme si ju vziať na palubu.

Pokračujeme na bezpečnostnú kontrolu, kde je pomaly sa posúvajúca fronta. Pracovníčka letiska sa pýta na čas odletu čakajúcich cestujúcich a dostávame prioritu. Veľmi tomu nerozumieme, keďže máme odlet za takmer 2 hodiny, ale proti skráteniu ďalšieho čakania predsa nebudeme protestovať. To sme totižto ešte netušili, že bezpečnostné kontroly tu vykonávajú mimoriadne dôkladne. Okrem štandardnej kontroly akú poznáme z iných letísk, je naša príručná batožina kompletne vybalená a jej obsah, spoločne s našim oblečením testovaný na prítomnosť stôp výbušnín a drog.

Opäť sa nám podarilo sa cez túto kontrolu dostať a už maximálne unavení a otrávení prechádzame k pasovej kontrole, kde dostávame povolenie opustiť krajinu. Na moje veľké prekvapenie sa dostávam k pánovi, ktorý na mňa prehovorí lámanou slovenčinou a využije moju prítomnosť, aby si osviežil základné frázy v slovenskom jazyku. Veľmi príjemný zážitok po všetkom tom utrpení v posledných hodinách. Cez turnikety sa po načítaní našich povolení k opusteniu krajiny dostávame na koniec tejto, pre mňa nekonečnej 2 a pol hodinovej cesty po letisku a som vďačný, keď si konečne môžem sadnúť, na palube lietadla.

Toto všetko mi ale môj dobrý dojem z tejto dovolenky neskazilo. Izrael je určite krajina, ktorú stojí za to vidieť. Vzhľadom k tomu, že sme letenky kupovali pol roka pred našou cestou, som veľmi rád za to, že sa nám podarilo nič netušiac vybrať termín našej cesty ešte tesne pred začiatkom súčasného konfliktu. Dnes bohužiaľ počujem správy o tom, ako sa útočí na miesta, kde som sám pred nedávnom bol a zanecháva to vo mne veľmi smutné pocity, pretože viem, že tam žijú úplne obyčajní ľudia, ktorí sa ničím neprevinili a nezaslúžia si život v strachu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?